Dňa 16.5.2009 majú Košicami pochodovať neonacisti. Pod zámienkou nesúhlasu s kapitalizmom a nefungujúcim spoločenským systémom sa chcú združovať a ovplyvňovať verejnú mienku. Vyholení, potetovaní neonacisti, ktorí mali problém dokončiť strednú školu, nám chcú zaistiť sociálne istoty, prácu s ktorou bude každý spokojný a všeobecný slušný život. Podobné pochody sa už konali v menších mestách na východnom Slovensku ako Rožňava, Spišská Nová Ves.
V Košiciach pôjde však o pochod, na ktorí prídu nielen košický neonacisti, ale neonacisti z celej SR. Dajme spoločne najavo nesúhlas ich ideológiám, zabráňme im združovať sa, pretože keď budú mať pocit že ich je veľa, budú hrozbou pre našu slobodnú spoločnosť. Polícia a mestskí zastupitelia tomu len ticho prihliadajú. Nerobme takú chybu aj my. Hrozbu fašizmu a neonacizmu myslíme netreba nikomu ozrejmovať. Podotýkam, že plagáty, ktorými je oblepene celé Východné Slovensko sú umiestnené na servery aryanrebel.wordpress.com (pozn. : aryanrebel = árijsky rebel , árijská rasa = pomenovanie, ktoré sa často používa na označenie bielej rasy , resp. najlepších jedincov bielej rasy. Rasy ktorá bola podľa Hitlera nadradená nad ostatné, aj nad slovanskú rasu ). read more…
Osemnásť mesiacov po zabití antifašistu Carlosa Javiera Palomina sa zverejnila nahrávka kde si môžete prezrieť celú bitku v madridskom metre.
Vo vagóne metra vtedy neonacista Josué Estébanez de la Hija (24) bodol loveckým nožom dvoch antifašistov. Mladého 16 – čného Carlosa Javiera Palomina bodol priamo do srdca a ten zomrel za tri hodiny v nemocnici. Druhý antifašista mal prebodnuté plúca a 3 mesiace strávil v nemocnici.
Aleksej Byšin, ktorý bol v noci z 12. na 13. júna 2008 v St. Peterburku napadnutý dvoma neonacistami bol odsúdený na päť rokov. Aleksej vtedy v sebeobrane vytiahol nôž na jednoho z neonacistov potom ako naňho zaútočili z rozbitou flľaškov bez dna pričom jedného bodol a takto sa mu podarilo odvrátiť útok .
Aleksej bol 18. júna zatknutý a obvinený z pokusu o tažké ublíženie na zdraví. V ôsmeho mája 2009 bol Aleksej Byšin odsúdený k piatim rokom väzenia pričom súd neuznal argument obhajoby, že Aleksej jednal v sebeobrane a ani nepristúpil na prekvalifikovanie činu na neprimerenú obranu. Rozsudok ešte nie je pravoplatný keďže Aleksej Byšin sa odvolal.
Na polských fašistov zaútočili dôchodci. 
Při demonstraci pravicových radikálů na litvínovském sídlišti Janov vloni 17. listopadu se těžce zranil mladý extremista. Podle webu hnutí Autonomní nacionalisté mladík přišel o všechny prsty na pravé ruce po výbuchu policejní rozbušky. Video TV Prima však dokazuje, že si mladý nacionalista způsobil zranění sám vlastní výbušninou, kterou držel v ruce.
celý článok na novinky.cz + video
Dňa 14.3.2009 v Bratislave prebehol „Pochod za národ.“ Malo ísť o najväčšiu nacionalistickú akciu za posledné roky, ktorá mala za cieľ pripomenúť si 70. výročie fašistického Slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom.
Historické pozadie tohoto dátumu nemienime širšie rozoberať. Pre nás totiž človek, ktorý poslal na smrť 70 000 slovenských Židov a vyznamenával príslušníkov SS bojujúcich proti domácemu odboju patrí jednoznačne na smetisko dejín. Je nám ľúto len to, že ho povstalci neobesili dolu hlavou na námestí ako jeho talianskeho kolegu Mussoliniho.
No späť k pochodu. Rozsiahla kampaň po všemožných neonacistických weboch nepriniesla organizátorom želané výsledky a účastníkov bolo iba približne 300. Sami uznáte, že na nacionalistickú akciu roka je to úboho málo.
Rôzne nehody sa podľa internetových zdrojov udiali organizátorom už o pár dní skôr. Neznámi ničomníci napadli Michala Laššáka, pobočníka vodcu Slovenskej pospolitosti, prezývaného príznačne Adolf. Udatný bojovník Dumbo vraj samozrejme stihol odplachtiť. Neonacistické rozprávky totiž musia byť vždy s dobrým koncom, nech je pravda akákoľvek. Nepríjemnosti s mobilitou postihli aj vodcu SP Ivana Sýkoru. Jeho v minulosti ťažko skúšaný kaskadérsky automobil schopný parkovať na boku, zahorel vášňou k národu a na popol sa obrátil. Amen.
Celý článok na antifa.cz
Téma vojnového Slovenského štátu aj po šesťdesiatich rokoch polarizuje spoločnosť. Dokazuje to pozornosť médií aj defilé piatich stoviek príslušníkov neofašistického hnutia pri príležitosti nedávneho výročia jeho založenia. Zdá sa, že Slováci na Slovenský štát nezabúdajú. Politológ Eduard Chmelár a riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev však na diskusii Klubu Nového Slova vo štvrtok 26. marca občerstvili našu pamäť aj niektorými menej pohodlnými faktami.
Aký bol Slovenský štát – naša prvá samostatná republika? Čo sa stalo 14. marca 1939 a prečo tento deň neoslavujeme ako svoj štátny sviatok?
Eduard Chmelár: Štrnásty marec sa, chvalabohu, neoslavuje ako štátny sviatok, no v posledných rokoch zaznamenávame tendencie relativizovať udalosti, ktoré sú s ním späté. A to dokonca aj zo strany tých, o ktorých by sme predpokladali, že budú stáť pevne na protifašistickej línii. Ľudia začínajú vravieť, že režim bol síce zlý, no štát ako taký je vysoko pozitívna idea. Takéto rozmýšľanie je na udržanie protifašistického smerovania veľmi nebezpečné. Takisto v dnešnom kontexte neodporúčam používať pre Slovenský štát označenie prvá Slovenská republika. Takéto termíny sú prípustné v štátoch, ktoré sú založené na nejakej kontinuálnej idei. Možno hovoriť napríklad o prvej, druhej až piatej Francúzskej republike, no vojnový režim z Vichy sa medzi ne nepočíta, je vnímaný len ako historické intermezzo.
Slovenský štát bol založený na idei, ktorá s dnešnou Slovenskou republikou nemá nič spoločné. Nie je s ňou totožný režimovo ani územne. Tento štátny útvar, ktorý vznikol na začiatku druhej svetovej vojny, je neoddeliteľný od režimu samotného. Svedčí o tom fakt, že Slovensku fašizmus nebol vnútený a nevznikol až 14. marca 1939. Totalitný režim sa zavádzal postupne od vzniku autonómie 6. októbra 1938.
Fašizmus nám teda nevnútil Hitler, ale postupne ho vybudovala Tisova vláda. Na jeseň 1938 boli zakázané všetky neľudácke politické strany, prestali vychádzať všetky opozičné denníky okrem Národných novín, ktoré zachránila ich dlhá tradícia. Vtedy bola zriadená aj väznica pre politických väzňov v Ilave, kde internovali tisícky ľudí. Tisova vláda položila základy totalitného režimu, čo v konečnom dôsledku vyvolalo nešťastný vojenský zásah Prahy 9. marca 1939. Fašizmus pramenil takpovediac z vlastných slovenských zdrojov a 14. marec bol medzníkom len v tom zmysle slova, že vznikol štátny útvar, ktorý v rozpore s tradovanou legendou nebol výsledkom samourčovacieho práva, pretože žiadna politická strana, ani tá Hlinkova, nemala samostatnosť v programe. Bol výsledkom nátlaku a diktátu Adolfa Hitlera, ktorý svoj plán predostrel Jozefovi Tisovi deň predtým. Režim a štát, ktorý tu vznikol, bol teda od začiatku neoddeliteľne spätý s totalitou, stál a padal na spolu s ňou. Jeho existencia sa spečatila už v Atlantickej charte, keď sa protihitlerovská koalícia rozhodla, že nemecké satelity nebude rešpektovať. Preto sú úvahy o tom, že sme Slovenským štátom založili nejakú tradíciu, veľmi nebezpečné. Aj preto, že tolerancia voči jeho režimu je v spoločnosti čoraz silnejšia.
Neofašisti sa už dnes nenazývajú neofašistami, ale už aj v médiách ich volajú nacionalistami alebo radikálnymi vlastencami, teda presne spôsobom, akým to chcú oni. Robí sa im takmer PR, akoby boli iba trošičku radikálnejšia názorová skupina. Je však dôležité nazývať ich správnym menom a uvedomiť si, že to už nie sú iba drobné okrajové skupinky. Kedysi chodievalo demonštrovať asi tak 50 kotlebovcov. Dnes ich je päťsto. Koľko ich bude o päť rokov? Toto číslo sa niekomu môže zdať malé, no treba si uvedomiť, že antifašistických demonštrantov je vždy menej. A vzhľadom na to, že na Slovensku demonštrácie nikdy nie sú masové, dá sa povedať, že počet ľudí, ktorí sa pridávajú k neofašistickému hnutiu, je hrozivý. V súvislosti so súčasnou ekonomickou krízou si preto treba spomenúť, aj že hospodárska kríza v 30-tych rokoch 20. storočia nemala len ekonomický podtext, ale sprevádzali ju aj formy intolerancie a extrémizmu, ktoré vyústili do toho, do čoho vyústili, pretože sa nezadusili v zárodku. Tolerancia k takýmto prejavom je v dnešnej dobe podobne nebezpečná.
Stanislav Mičev: Nielen Tiso v Československu zavádzal do vlády totalitné prvky. Robila to aj česká vláda. Všetko sa dialo na základe politického vývoja a preto, že aj československá vláda, aj krajinská slovenská vláda veľmi dobre a veľmi rýchlo pochopili, že sa dostávajú do sféry vplyvu Nemecka. Existuje množstvo polemík o tom, aký bol vlastne režim na Slovensku v rokoch 1939 až 1945. Odpoveď je, že bol fašistický. V 20. storočí sa rozoznávajú dva totalitné systémy – fašistický a komunistický. Heywood uvádza vo svojej knihe Politické ideológie šesť kritérií, ktoré charakterizujú totalitné systémy. Fašizmus spĺňa všetkých šesť, pre komunistické režimy niektoré z nich nie sú typické. Ako teda nazývať štát, ktorý tu bol od 14. marca 1939 do konca druhej svetovej vojny?
Vo svojich prácach používam názov Slovenská republika 1939 – 1945. Tento štát mal základné prvky, ktoré ho definovali. Jeho ústava zakotvovala niekoľko prvkov typických pre fašistické štáty, vrátane korporatívneho systému vládnutia. Existoval parlament, aj keď voľby v roku 1943 sa nekonali. Mal vlastného prezidenta. Keďže bola vojna, politický systém sa nerozvinul do všetkých dôsledkov, no štát bol bezpochyby fašistický, pričom sa doň implementovali aj nacistické prvky. Napríklad protižidovské zákony. Všetky prvky fašistického režimu sa u nás nerozvinuli preto, že na to nebol čas. Bola vojna a štát trval len šesť rokov. No predsa sa v roku 1942 stihol prijať zákon o HSĽS s vodcovským princípom, ktorý jasne kopíroval fašistické totalitné systémy.
Po Žilinskej dohode v októbri 1938 boli v podstate zakázané všetky politické strany okrem HSĽS, hlavne ľavicové a židovské. Začala sa radikalizovať politika voči politickým odporcom aj voči rasovo prenasledovaným, teda Židom a Rómom. V decembri bol zvolený krajinský snem, ktorý 14. marca 1939 po Tisovom návrate z Berlína vyhlásil Slovenský štát.
Eduard Chmelár: Jeden zo spôsobov, ako prívrženci Slovenského štátu ospravedlňujú tento režim, je, že ho porovnajú s nacistickým Nemeckom, uvidia nezrovnalosti a na základe toho vyhlásia, že Slovenský štát nemožno nazvať fašistickým. Fašizmov však bolo niekoľko druhov. Aj keď pôvodne vznikol v Taliansku, poznáme aj fašizmus nemecký, španielsky, portugalský a čílsky. Ten náš sa najviac podobal Salazarovmu režimu v Portugalsku. Tento režim ešte za svojho života obdivoval a uprednostňoval Andrej Hlinka, pretože v ňom hrala prím katolícka cirkev. No či sa Tisov režim väčšmi podobal na Salazara, Mussoliniho, Hitlera či Pinocheta – z politologického hľadiska je to stále fašizmus
Celý článok na blisty.cz//Aký bol Slovenský štát: Fašizmus nám nevnútil Hitler
„Schindlerův seznam“ se díky Spielbergovu filmu stal slavným, a proto přitažlivým tématem. V říjnu 1999 přinesly naše sdělovací prostředky informaci o nálezu kufru s písemnostmi v německém městě Hildesheimu, mezi nimiž se měl nalézat i dosud neznámý, ale pověstný Schindlerův seznam – ten měl údajně vzniknout v létě 1944 v Krakově–Plašově a sestavil jej prý Oskar Schindler. Seznam nalezený v Německu však měl v záhlaví uvedeno „AL Brünnlitz“ (pracovní tábor Brněnec, který byl pobočkou koncentračního tábora Gross-Rosen) a datum 18. 4. 1945. Držitelé tohoto seznamu si nejspíše byli vědomi, že se nejedná o onen „pověstný“ seznam, ovšem využili objev dokumentů k vyvolání senzace, zájmu veřejnosti a k reklamě ve prospěch svých novin.
Nepřekvapí tedy, že nalezení průklepu téhož seznamu knihovníky v australském Sydney je kurátorkou knihovny Olwen Prykeovou prezentováno jako objev seznamu, který prý přes kopírák sepsal Schindler a několik průklepových kopií leží v muzeu holocaustu v Jeruzalémě. Tuto kopii seznamu z 18. 4. 1945 obsahujícím 801 jméno prý dal v roce 1980 bývalý vězeň Leopold Pfefferberg (a někdejší OD-mann, příslušník židovské police, který v roce 1980 žil v Kalifornii pod jménem Page) australskému spisovateli Thomasi Keneallymu, který pak vytvořil románový příběh o nacistovi – zachránci židovských vězňů. Z románu se stala výnosná legenda, která je bez ohledu na doložitelná fakta vydávána za reálný obraz událostí v posledním roce druhé světové války. Žádný „Schindlerův seznam“ však neexistoval.
Jakým způsobem byl soupis vězňů pro transport do pracovního tábora v Brněnci sestavován, líčí vzpomínky některých vězňů. Jeden z nich, Henryk Mandel, uvedl: „Všechny transporty na území tábora sestavoval OD-mann Marcel Goldberg… Lidé ho začali zasypávat brilianty a když Goldberg přišel do Brněnce, viděl jsem, že měl celý váček briliantů. Ty brilianty mu převezl do Brněnce Schindler. Nakonec Goldberg sestavil transportní listinu do Brněnce. Tehdy na něho začali naléhat plašovští OD-manni, aby je spolu s rodinami zapsal do toho seznamu. Goldberg začal škrtat jedny a umisťovat jiné.“ Nelze se divit, že Marcel Goldberg si po válce změnil jméno a žil na neznámém místě.
Goldbergovu úlohu při výběru vězňů pro brněnecký transport potvrdil i bývalý vězeň MUDr. Aleksander Biberstein, který napsal ve svých vzpomínkách, že prostřednictvím Goldberga se ocitli na seznamu především zámožní OD-manni a jiní prominenti tábora, a to za ohromné úplatky. Rozhodující podíl M. Goldberga na výběru vězňů do pracovního komanda v Brněnci potvrzují i další bývalí vězni, např. Moše Bejski, takže celý seznam by měl být spíše označován jako „Goldbergův“ – ovšem podle MUDr. A. Bibersteina se na přijímání úplatků od vězňů podílel i Schindler. Je zřejmé, že Schindler věděl i o Goldbergově „výdělečné“ činnosti a jejich vztahy musely být velice blízké. Jak jinak si vysvětlit, že vězni Goldbergovi jeho brilianty získané z úplatků převezl do Brněnce Oskar Schindler a zde mu je i předal?
V roce 2004 vydal Schindlerovu biografii americký historik David Crowe, profesor z Elonské univerzity v Severní Karolíně, který prohlásil v rozhovoru pro New York Times: „Hned na začátku je třeba říct, že žádný Schindlerův seznam vlastně neexistoval a Schindler sám s ním neměl skoro nic společného“. Crowe došel k závěru, že legendu o seznamu částečně zveličil Schindler sám, aby se ozdobil hrdinstvím. Pokoušel se prý získat odškodnění za své válečné ztráty… Crowe se domnívá, že také někteří židé schindlerovskou legendu přiživovali, protože jej obdivovali a chránili.
Celý článok na blisty.cz
HAHA ANTIFA ste len sfetovane mozgy ktore chcu aby v našich krajinach
boli multikulturne spoločnosti a zatracujete svoju vlast pre vas ma
slovo nacionalista rovnaky vyznam ako nacista ale je to uplne niečo ine
nsboy14@azet.sk
pokec.azet.sk/nsboy14
